Život: Šach-mat

Včera ako každý (pracovný) štvrtok som sama seba úspešne presvedčila, že divadelný krúžok pre 4 deti je dostatočný dôvod opustiť domov. Motivovaná som dorazila na miesto činu... skôr než ostatní. Prostredie ma postupne demotivovalo. Už, už to vyzeralo, že deti neprídu a ja sa budem môcť s pokojným svedomím vrátiť späť.

Ale prišli...moji traja chlapci (štvrté je o málo staršie dievča). Pohľad na deti vždy poteší, múza sa ku mne vrátila s úsmevom. Naša plánovaná premiéra sa približuje (jún), dnes sme sa stretli prvý krát po novom roku, tak som myslela, že sa na divadlo tešia. Och, ako málo vidím do chlapčenskej duše...

Po malej "aklimatizácii" sme sa kvôli divadlu väčšiemu ako to naše museli presunúť do menšej klubovne... teda... chlapci sa presunuli. Ja som sa cez dvere nedostala. Zabarikádované. Stoličkami. Pomyslela som si, čo asi robí môj mladší, schopnejší (minimálne v kontakte s 10-12 ročnými chlapcami) kolega. Tón, ktorý sa ozval po vytočení jeho čísla mi neodpovedal.

Prak a dve guličkovky (divadlo o kovbojoch) ma udržali na chodbe. 85 minút. Potom som ich prenechala rodičom. Budúci týždeň sa nestretneme. A či o dva? To si ešte rozmyslím...